Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pokiaľ vás baví death metal s nejakými tými väzbami na dávne kultúry, táto banda by vás mohla zaujímať. Američania NILE alebo Egypťania SCARAB oživujú slávu starovekého Egypta, Gruzínci BOHEMA sa zaoberajú búrlivým starovekom Mezopotámie, iránski ARSAMES Perzskou ríšou, švédski AMON AMARTH vikingmi (ok, možno ich dnes nazvete „melodic deathmetalovými MANOWAR, ale napr. prvé tri albumy sú dobré celé a solídnejšia skladba sa im tu a tam zadarí aj dnes) a dalo by sa pokračovať.
Je niekto, kto sa v tomto žánri zaoberá starým Rímom? Zakričíte „EX DEO predsa!“ Nuž, bokovka KATAKLYSM je death metal zhruba ako HOLLENTHON (čo neznamená, že Martin Schirenc tu tvoril nezmysly), čo takto niekto, kto pri všetkej tej historizujúcej nálade nezabudol, ako sa ten kov smrti formálne prejavuje?
Máme takú kapelu, čoby nie. A rovno zo zdroja, keďže ADE sa dali dokopy v roku 2007 priamo v Ríme, kde vám pamiatky antickej veľmoci podložia nohu na každom metri. Vravia o sebe, že sa zameriavajú na minulosť a na pôvod zvykov svojej domoviny, inšpirovaní dávnou gréckou hudbou, používanou hlavne Rimanmi vo vojnových situáciách, a toto všetko fúzujú s moderným death metalom a textami v latinčine a angličtine.
Nuž, texty v angličtine aj latinčine sú celkom určite pravda v prípade prvého, štyri roky starého albumu „Prooemivm Sangvine“, kde je pár textov výlučne v latinčine a tento voľakedajší jazyk vládcov a vzdelancov sa v rôznej miere vtrúsil aj do anglických textov. Hudobne je debut o hutnom, majestátnom a atmosférickom death metale, v ktorom môžete na pár miestach začuť aj odraz takých veličín ako NILE, BEHEMOTH či ORPHANED LAND v začiatkoch. Po produkčnej i zvukovej stránke vydarená práca kapely, ktorá nemá nejaký mamutí rozpočet, ale vie čo chce, a tak zo svojich možností vyťaží maximum.
Desaťskladbová novinka „Spartacus“ ide ešte o kus ďalej. Ako ste hádam už z názvu vydedukovali, ide o koncepčný príbeh vzbury rímskych gladiátorov a iných otrokov v 1. polovici 1. storočia pr. n. l., ktorá republikou poriadne zamávala a senát sa naozaj vynasnažil urobiť čo najviac pre to, aby na takéto zatrasenie stabilitou štátu v budúcnosti radšej nikto nepomyslel. Máte tam všetko, aj decimáciu rímskeho vojska, ktorú Crassus nariadil, aby vojakov motivoval (tým, že dal zabiť každého desiateho muža pred očami jeho spolubojovníkov), aj to „vyzdobenie“ cesty z Capuy do Ríma, poznáte ten príbeh, o „6000 (Bloody) Crosses“ zaspievalo prinajmenšom niekoľko metalových spolkov. Latinčina sa tu vyskytuje o dosť sporadickejšie, možno sa od nej upustilo kvôli ľahšiemu prerazeniu do väčších metalových priestorov.
Po produkčnej stránke je to o čosi „modernejšie znejúce“, vyčistené a vybrúsenejšie, trochu sa zo zvuku vytratila deathmetalová divokosť. Dynamika, ráznosť a tlak sú však v poriadku, trochu mi ten výsledok pripomína znenie novšej tvorby BEHEMOTH, aj vďaka niektorým náladám a vokálnemu podaniu. Flavio tu hrdlo naladil kdesi medzi Nergala a Alexa Krulla z ATROCITY, to znamená, že kto si chce spievať s kapelou, môže, pokiaľ to, samozrejme, bude stíhať vybrechať.
Hudobne je táto smrtiaca záležitosť posunutá skôr do razantného technického death metalu, „Spartacus“ je popri tom stále veľmi melodický, tam, kde treba, naozaj rýchly, ale pracuje sa tu s variabilnými tempami. Ako bubeník je uvedený George Kollias, to znamená, že jeho fanúšikovia majú ďalšiu „must have“ kapelu, ktorú si dohľadajú. Pokiaľ ide o ostatné nástroje, gitarové riffy popri NILE alebo BEHEMOTH na novinke v občasných frenetických trilkoch pripomenú aj ORIGIN, a mne osobne sa v nejednom momente pri počúvaní albumu vynoria aj spomienky na technicko-deathmetalovú éru nemeckých ATROCITY, ktorá, pravda, vyvrcholila už na albume „Todessehnsucht“ z roku 1992, s dozvukmi na „Blut“ od dva roky neskôr („I’m In Darkness“ tamže). Ostrý, prepracovaný death metal, s nejakými tými voľnejšími, náladovými pasážami, toľko k „súčasnej“ zložke tohto materiálu.
Ešte máme tú starodávnu, ktorá z ADE robí poslov dávneho Ríma. Je zasadená hlavne priamo do hudby, do metalových riffov, nejakých úsekov, kde hrá prvé husle, je veľmi málo. Netrúfam si súdiť jej autentickosť, lebo o tom, ako hudba znela v časoch, keď
„Romulus sedel pod stromom a s chuťou jedol varenú kvaku“
a niekoľko storočí potom, v čase tu prezentovaného príbehu, viem neveľa. Viaceré pompézne, hlavne mužské chorálové nápevy, to by mohlo byť. Flauta a lýra, na tých Rimania muzicírovali celkom určite. Strunový nástroj úd (nerehoc sa, prípadný toto čítajúci puberťák a nadržanec, je to predchodca lutny), a tiež bubienky djembe a darbuka, to už je skôr náradie arabskej, severoafrickej a blízkovýchodnej hudby. Aj viacero týchto folklórnych motívov znie dosť orientálne, lenže ktovie ako to s vznikom tej orientálnej hudby bolo, Rimania vládli severnej Afrike i Blízkemu východu dosť dlho na to, aby ju mohli vymyslieť práve oni.
Celkovo sa dá o tomto soundtracku k Spartacovmu vystúpeniu proti Rímu povedať asi toľko, že je podaný formou zaujímavého a prepracovaného death metalu s pôsobivými historizujúcimi aranžmánmi. Ak ho porovnám s predsa len na môj vkus dosť divadelným, až hollywoodsky bombastickým a kašírovaným podaním rímskych dejín od EX DEO, tak víťazí.
PANZERFAUST dech nedošel, ba právě naopak, tetralogii "The Suns Of Perdition" totiž uzavřeli zcela triumfálním způsobem. Komplexní, chytře poskládaná deska, která vrcholí ve své druhé polovině. Takové "The Damascene Conversions" se prostě nejde nabažit.
Posedmé a opět neotřelé, napěchované po okraj hudebním dějem, který mě nepřestává překvapovat v hledání neobjevených cest mezi mathrockem a post-náladovkou. Pocta lidem i místům. Hravé, šílené a vtahující svoji neopakovatelnou atmosférou.
Půlhodina emocemi a expresivitou natlakovaného HC papiňáku. Screamo vokál nutně nemusí být pro každého, ale parádně čitelný a průrazný zvuk a značná naléhavost hovoří jasnou řečí. K tomu jeden z coverartů roku. Deska i pro žánrové ignoranty, jako jsem já.
Reinkarnace švédské devadesátkové kapely, která se svého času svezla s proudem melodického death metalu. Staří páprdové se nedávno po dvaceti letech dali znovu dohromady, aby si zahráli už jen pro radost. Možná pro radost, ale zato pěkně zostra.
Polská deska snažící se prodat djent a progresivní metal v jeho instrumentální podobě. Velká spousta hostů, z nichž nejvíce září asi jméno Jeffa Loomise. Výsledek trochu sráží stále stejné postupy, okatě fádní djentové zářezy a poněkud unylé melodie.
Instrumentální projekt frontmana ELDER Nicka DiSalvo je asi přesně takový, jaký bychom od něj čekali. Tedy plný psychedelie a progresivní rockové klasiky, obsahuje ale i plnější stonerrockovou složku. Příjemné album bez překvapení.
Progresivní metalcore, který nese všechna stylová klišé, ale rozhodně mu nechybí švih a tempo. A vlastně je to i pestré, od death razance přes deathcore až po djent a melodické vyhrávky. Výsledek je sice takové načančané nic, ale za poslech stojí.